Mal neskutočnú sebadôveru, to bolo neobyčajné v 21 rokoch. Dokonalosť jeho techniky bola založená na jeho rozvahe, pozrel sa hore a neunáhlene sa rozhodol, čo s loptou. Len zriedka stratil loptu a dokázal tak zlepšiť svoje nahrávky, že adresát nikdy nemusel bojovať so spracovaním. Jeho oči boli chladné ako ocež a ukazovali temperament pre hru. Ako hráč mal blízko ku géniom.
Sir Alex Ferguson popisuje jediného strelca gólu pri víťazstve United na Anfielde v roku 1986.
Carey, Delaney a Mitten; Edwards, Taylor a Byrne; Best, Law a Charlton; Beckham, Scholes a Giggs; Rooney, Ronaldo a Tevez; Norman Whiteside by bol hviezdou United v ktorejkolvek ére. Pár týždňov po jeho 14. narodeninách v roku 1979, sa nadpis v novinách pýtal: „Našli United nového Georga Besta“? – a o 3 roky neskôr v Španielsku, dokázal tínedžer z Belfastskej Shankill Road prekonať Pelého rekord, keď sa stal vo veku 17 rokov a 41 dní najmladším hráčom, ktorý nastúpil vo finále majstrovstiev sveta.
Preslávený ako autor nádherných gólov, skôr ako vynikajúci zakončovatel, Whiteside sa stal kultovou osobnosťou na Stretford End, avšak za strašnú fyzickú cenu. Ešte predtým, než mal písať prvú kapitolu legendy – a menej ako rok po jeho historickej účasti v Španielsku ’82, sa stal najmladším strelcom vo finále FA Cupu, keď skóroval vo Wembley proti Brightonu – jeho telo začalo zúfalo upadať a to viedlo k jeho predčasnému ukončeniu kariéry v roku 1990, keď mal ešte len 25 rokov.
Ako herec a dobrý priateľ Jimmy Nesbitt napísal predhovor k Whitesideovej často dojemnej autobiografii „Determined“ (odhodlaný). Keď som sa prvý krát stretol s Normanom, bol som nemý, doslovne. Bolo to v roku 1993. Po stretnutí s Garym Pallisterom a Steveom Bruceom, bol som zrazu predstavený Veľkému človeku a bol som ohromený.
„Chcel som hovoriť, skúsil som hovoriť, ale jediné slová ktoré sa tvorili v mojej mysli boli: Zbožňujem ťa, Norman. Vždy som ťa zbožňoval a chcem ťa zbožnovať. Bolo to asi skoro povedať niečo také, veď sme sa vôbec nepoznali, tak som tal tak stál, nemý a tupý.“
Keď bola jeho kariéra brutálne ukončená po deviatich operáciách kolena v tožkých rokoch, keď ešte ako mladý muž, ktorý (v slovách Nesbitta) „si užíval príležitostný pohárik sherry“ a ktorý nikdy neodmietol pozvanie na párty, mohol Whiteside žahko hľadať útechu v alkohole. Namiesto toho, po dvoch víťazstvách v FA Cupe, po 305 zápasoch a 81 góloch za United a Everton, po 38 štartoch a deviatich góloch za Sevrné Írsko, vrátil sa k vysokej škole a svoje štúdium ukončil postgradiálnym titulom v športovej vede.
„A to je to, prečo som si vybral naázov Determined pre názov svojej knihy,“ vysvetžuje Whiteside, ktorý prevádzkuje svoju súkromnú prax na 11 St John Street, the Harley Street of Manchester. „Som hrdý na svoje víťazstvá v školských laviciach rovnako ako na svoj víťazný gól vo finále FA Cupu (proti Evertonu v roku 1985). Keď hovorím s deťmi v letnej škole, snžím sa aby pochopili, že sa treba najskôr vzdelávať, pretože nie každý môže byť ako Wayne Rooney. Môj život mohol dopadnúť všelijako, pretože ja som to robil opačne – najskôr futbal, potom knihy.
Nie za nič bol Whiteside už od detstva u svojich priateľov a rodiny známy ako „smiley“, pretože bez ohľadu na to, aké strasti mal, oni vytrvali a on tiež vytrvalo odmieta nadávať osudu.
„Nie, nie som nahnevaný. Dosiahol som tak veža v takom krátkom čase, ale to je cesta, aká mi bola predurčená. Niektorí ľudia nedostanú v živote ani jednu skutočnú príležitosť. Ja som mal dve. Jediný skutočný smútok, ktorý cítim pochádza z obdobia keď som mal ešte len 15 rokov a mal som problémy so slabinami. Navštívil som veľmi odporúčaného, no nekvalifikovaného fyzioterapeuta v Belfaste. Bol zo starej školy a veril, že jediné náradie, ktoré potrebuje sú jeho ruky a tak sa do mňa pustil, akoby masíroval údeniny. Krútil moje boky tak prudko, že som len ťažko mohol nabrať dych, potom sa presunul na moje slabiny a doslova som cítil ako sa mi hýbe panva. Nakoniec začal búchať do mojich ladvín.“
„Už nikdy som nebol taký atlét ako predtým. Od toho dňa som stratil nielen schopnosť otočiť bokmi, ale tiež som stratil všetku moju rýchlosť. Každý hovoril o mojom nedostatku rýchlosti, čo bola absolútna pravda a bol to Alex Ferguson, ktorý vyhlásil: „Som úprimne presvedčený, že Norman môže byť jedným z najlepších hráčov, akých sme kedy videli. Keby sme pridali rýchlosť.“
„Keď som bol malý, bol som školský víťaz v šprinte. Bol som veľmi rýchli, až do toho dňa, keď mi bola ukradnutá. Celú svoju kariéru som nebol úplne fit, a to sa ešte zhoršilo, keď som začal mať problémy s kolenom.“
Nebol to však nedostatok rýchlosti, ktorý by znamenal nedôveru v očiach Alexa Fergusona, ale jeho Veľká láska k pitiu. To bolo obdobie, keď skupina hráčov ako Whiteside, Paul Mcgrath a Bryan Robson hrala tvrdo na ihrisku i mimo neho, verili že budúci športoví rytieri a muži noci sú nezničiteľní chlapci.To začalo demontovať takzvanú pitnú kultúru, ktorá existovala na Old Trafforde po Ronovi Atkinsonovi (1986).
„Najväčší mýtus vo futbale bol, že sme do toho nikdy nespadli.“
Whitesideove spojenie s United skončilo, keď bol predaný do Evertonu v roku 1989. Tam odohral 29 stretnutí predtým, než došlo k tomu, čo nevyhnutne muselo prísť.
„Jedne zle načasovaný sklz ma mohol posadiť na vozíček. Nebol som nútený skončiť, mohol som byť žmýkaný ďalšie dva roky. Mohol som zostať a pendlovať medzi operačnou sálou a rezervou.“
A tak, pod falošnou zámienkou som peniaze od Evertonu, získané na vyliečenie môjho kolena vrazil do štúdia. „Vrátil som sa do školy, mal som svoj batoh ako každé 15 ročné dieťa. Bolo to pre mňa veľmi trapné a svoj prvý školský obed som zjedol v aute.“
Bol som vystrašený zdvihnúť ruku a odpovedať na otázku, ale moji spolužiaci postupne zabúdali, že som bol slávnym Normanom Whitesideom.
„Keď to teraz hovorím, vybavuje sa množstvo horkosladkých spomienok. Napísal som knihu, pretože chcem aby ma ľudia nozaj spoznali. Chcem aby ľudia vedeli, aké to bolo vyrastať na Shankill Road a potom sa v 25. rokoch vrátiť do školských lavíc, aké to je postupne získavať četné ocenenia.“
Je mi ľúto, že to muselo skončiť tak skoro, no som rád, že som sa stal aj keď možno malou, no predsa len súčasťou skvelej histórie klubu ako United.