História

1878-1909
Manchester United Football Club bol založený v roku 1878, avšak pod odlišným názvom – Newton Heath LYR (Lancashire and Yorkshire Railway). Netušiac aký bude mať klub v budúcnosti vplyv na ostrovný i svetový futbal, robotníci vo vozovni v Newton Heath prejavovali svoj zápal pre hru organizovaním zápasov proti iným oddeleniam v rámci LYR alebo proti mužstvám iných železničných spoločností. A naozaj, keď bola v roku 1888 prvý krát zformovaná futbalová liga, Newton Heath sa nepovažovali za dostatočne kvalitných na to, aby sa stali spoluzakladateľským klubom s klubmi ako Blackburn Rovers či Preston North End. So vstupom do ligy počkali až do roku 1892. Finančné problémy morili Newton Heath a na začiatku dvadsiateho storočia sa zdalo, že klub je odsúdený na zánik. Avšak klub bol zachránený lokálnym majiteľom pivární, Johnom Henrym Daviesom. Legenda tvrdí, že o tiesnivej situácii klubu sa dozvedel, keď našiel psa, ktorý patril kapitánovi Newton Heath, Harrymu Staffordovi. Davies sa rozhodol investovať do klubu, pričom získal právo na čiastočné riadenie klubu. Tieto udalosti viedli aj k zmene názvu klubu a po odmietnutí niekoľkých alternatív ako Manchester Central alebo Manchester Celtic, na prelome apríla a mája 1902 tak vznikol Manchester United FC. Ďalšou vplyvnou osobou pôsobiacou v MUFC bol Ernest Mangmall, ktorý bol v septembri 1903 zvolený za tajomníka, ale vo všeobecnosti je považovaný za prvého manažéra klubu. Jeho mužstvo spolu s novými posilami, brankárom Harrym Mogerom a útočníkom Charliem Sagarom skončilo v sezóne 1903/04 v Druhej Divízii na treťom mieste. To isté sa mužstvu podarilo aj v nasledujúcej sezóne. Sezóna 1905/06 sa stala jednou z najúspešnejších počas prvých rokov existencie Manchesteru United. Zadáci Dick Duckworth, Alex Bell a kapitán Charlie Roberts boli najvplyvnejšími hráčmi mužstva, ktoré dosiahlo štvrťfinále FA Cupu, čo bolo však dôležitejšie, klub sa vďaka druhému miestu prepracoval opäť po dvanástich rokoch do Prvej Divízie. Na posilnenie, Mangmall naverboval od miestneho konkurenta Manchester City Billyho Mereditha. Prezývaný welšský čarodejník, Meredith figuroval v úplatkárskom škadále, a spolu s ďalšími sedemnástimi spoluhráčmi zo City mal byť predaný na aukcii. Mangmall však získal podpis welšského futbalistu v dostatočnom predstihu. Príchod krídelníka sa ukázal byť rozhodujúcim – Meredith pripravil nespočet gólov pre Sandyho Turnbulla hlavne počas sezóny 1907/08 kedy United prvý krát vyhrali Majstrovstvá Futbalovej Ligy. V roku 1908, ako Majstri, United hrali prvé stretnutie Charity Shield vôbec proti víťazom FA Cupu. Trofej jednoznačne vyhrali, keď porazili QPR 4-0 vďaka trom gólom Sandyho menovca, Jimmyho Turnbulla. Treťou trofejou, ktorá sa dostala do klubovej čestnej vitríny bola trofej za víťazstvo v FA Cupe po ohromujúcej šnúre víťazstiev v roku 1909. Vo finále porazili United Bristol City 1-0, gólom Sandyho Turnbulla. A tak prvá kapitola histórie klubu sa končila v pozitívnom duchu, s prísľubom úspechov aj v budúcnosti, ako aj s príchodom nového domovského štadióna.






1910-1919
Slová Old Trafford sa prvý krát vo futbalovej verejnosti začali používať počas sezóny 1909/10. Pozemok, na ktorom bol štadión postavený, bol zakúpený pivárskou spoločnosťou Manchester Brewery Company, (vlastník John Henry Davies) a prenajatý klubu. Davies hradil všetky stavebné práce. Tie sa začali v roku 1908 pod vedením známeho architekta Archibalda Leitcha. Zo svojich starých priestorov na Bank Street sa klub presťahoval na Old trafford do roku 1910. Prvý zápas na Old Trafford sa uskutočnil 19. februára 1910. Noví hostitelia v ňom prehrali s Liverpoolom 3-4, avšak tribúny štadióna úspešne pojali až 80 000 fanúšikov. Dva dni predtým, staré drevené tribúny štadióna na Bank Street boli zničené silnou víchricou – ďalší dôkaz toho, že United potrebovali nový domovský stánok. Naozaj, United boli korunovaní po druhý krát Ligovými víťazmi na konci prvej sezóny, ktorú odohrali celú na Old Trafforde – 1910/11. Titul získali až v poslednom kole, keď doma porazili Sunderland 5-1, pričom Harold Halse zaznamenal dva z gólov. Halse nebol jediným skórujúcim hrdinom počas tejto víťaznej sezóny. Ďalším bol sebavedomý útočník Enoch „Knocker“ West. Počas tohto ročníka zaťažil konto súperov 19timi zásahmi. United takisto vyhrali aj Charity Shield, výhrou nad Swindon Town 8-4, pričom Halse zaznamenal 6!!! gólov. Aj napriek týmto vynikajúcim výkonom sa hráčom United nepodarilo preniesť víťaznú atmosféru aj do sezóny 1911/12, kedy obhajca titulu skončil až na nepriaznivom trinástom mieste. Manažér Ernest Mangmall otrávený z neutichajúcich kritických ohlasov podal demisiu, a prestúpil do služieb lokálneho rivala, Manchesteru City. Hľadanie po nástupcovi manažéra Mangmalla sa skončilo pri dverách JJ Bentleyho, toho času prezidenta Futbalovej Ligy. Pod jeho vedením sa mužstvu podarilo v sezóne 1912/13 skončiť v lige na štvrtom mieste. Sezóna 1913/14 bola obdobím zmien, keď Alex Bell a Charlie Roberts boli predaní do Oldhamu, resp. Blackburnu. United ukončili sezónu na štrnástom mieste, no West sa stal najlepším kanonierom už v tretej sezóne v sérii. V rokoch 1914/15 sa udiali najvýraznejšie zmene na manažérskych postoch, v septembri 1914 sa po prvý krát rozdelili funkcie tajomníka a manažéra medzi dve osoby. Bentley sa stal tajomníkom a za manažéra bol vybraný John Robson. Robsonov tím bol však len tieňom mužstva ktorému sa v predošlej dekáde tak darilo, keďže z futbalistov, ktorí v roku 1909 dvíhali nad hlavu trofej za výhru v FA Cupe ostali v mužstve iba George Stacey, Billy Meredith, Sandy Turnbull a George Wall. Nebolo teda prekvapením, že klub bojoval o záchranu v lige, keď zostupu sa napokon vyhol iba o jediný bod. Ako soľ vtieraná do rany pôsobil aj fakt, že miestny rival City pod vedením Mangmalla skončil na piatom mieste, trinásť priečok nad tímom United. Predtým než mohli predstavitelia United myslieť na zlepšenie situáciu klubu vypukla prvá svetová vojna a futbal sa tak dostal na okraj záujmu celej spoločnosti. Futbalová liga bola prerušená a kluby boli nútené hrať iba v lokálnych súťažiach. Počas nasledujúcich štyroch sezón hral klub v okresných súťažiach Lancashiru a v pridružených turnajoch, no nebolo to úspešné obdobie, keď bolo dvom hráčom dokázané branie úplatkov. Enoch West mal zakázanú činnosť, tak ako aj Sandy Turnbull, ktorý neskôr narukoval do Futbalového Bataliónu a zúčastnil sa bojov v kontinentálnej Európe. Nanešťasite, v máji 1917 Turnbull v bojoch vo Francúzsku padol, a tak klub nastupoval do sezóny 1919/20 bez ďalšieho zo svojich predvojnových hrdinov.






1920-1929
Manchester United sa vrátil do Futbalovej Ligy tridsiateho augusta 1919 po štvorročnej prestávke spôsobenej prvou svetovou vojnou. Na prvý zápas, proti Derby County, nastúpilo veľa nových tvárí – v skutočnosti sa na trávniku objavili len dvaja hráči, ktorí vo farbách United hrali ešte pred vojnou. Billy Meredith pôsobil stále na Old Trafford, ale jeho vynikajúca kariéra sa chýlila ku koncu. V sezóne 1919/20 nastúpil len v devätnástich stretnutiach a United ukončil sezónu v Prvej Divízii na dvanástom mieste. Nový hrdina tribún, Joe Spence, sa stal najlepším klubovým strelcom so štrnástimi gólmi na svojom konte. V nasledujúcej sezóne sa o prvé miesto delil, no dosiahol len polovicu oproti ročníku 1919/20 a tak sa klub umiestnil na konečnom nelichotivom trinástom mieste. Manažéra Johna Robsona tak nahradil John Chapman, ktorý vykonával zdvojenú funkciu tajomníka aj manažéra klubu tak, ako ju naposledy vykonával JJ Bentley. Medzitým sa bývalý manažér Ernest Mangmall staral o titulky lokálnych novín, keď sa miestny rival City sťahoval do nového stánku na Main Road. Mangmall taktiež získal do svojich služieb starnúceho Mereditha,a bola to možno len zhoda okolností, že práve po prvej sezóne bez Mereditha United roku 1922 opustili najvyššiu súťaž, keď zo 42 zápasov vyhral iba 8. Chapmanovo mužstvo hrajúce v druhej divízii sa bez výraznejších osobností nedokázalo prebojovať naspäť do najvyššej súťaže ani v ročníku 1922/23 ani o rok neskôr. Vodcovské schopnosti Franka Barsona na trávniku nakoniec priniesli požadované zlepšenie, čo viedlo k návratu do prvej divízie po sezóne 1924/25. United ukončili ročník na druhom mieste za Leicester City, pričom počas sezóny prehrali iba osem zápasov. Manchester si upevnil miesto v prvej divízii po sezóne1925/26, ktorú ukončil na deviatom mieste. Chapmanovmu tímu sa darilo aj v FA Cupe, keď jeho víťaznú sériu zastavili až v semifinále rivali zo City po prehre 0-3 na Bramall Lane. Po tomto zápase však City štastie opustilo, keď vo finále prehralo s Boltonom a dokonca aj vypadlo z najvyššej súťaže. Avšak ani fanúšikovia United nemali veľa príčin k oslavám. Dva mesiace po zahájení ročníka 1926/27 začali problémy aj v tábore United po tom, čo Futbalová Asociácia odvolala s okamžitou platnosťou manažéra Johna Chapmana z dôvodov, ktoré neboli nikdy zverejnené. Stredopoliar Clerence Hilditch vzal na seba funkciu aktívneho trénera zaťiaľ čo sa klub rozhliadal po adekvátnejšej náhrade. Odvtedy však „Lal“ nastupoval len sporadicky a tým trpela hra celého mužstva. Trvalý nástupca Chapmana, Herbert Bamlett, prišiel na Old Trafford takmer na konci ročníka 1926/27. Bamlett bol už fanúškom United dôverne známi, keď ešte ako rozhodca viedol v sezóne 1909 štvrťfinálový zápas FA Cupu United proti Burnley. Za mrazivého počasia v snehovej búrke prehrávali United 1-0, no rozhodca tak prechladol, že sa zápas musel opakovať. V opakovanom zápase sa prejavil Charlie Roberts a United nakoniec v tejto sezóne FA Cup vyhrali. No ako manažér veľmi pozitívny vplyv na hru United Bamlett nemal. Tím pomaly klesal v tabuľke Prvej Divízie, ročník 1926/27 priniesol konečné pätnáste miesto, a nasledujúci ročník dokonca osemnáste. Menšie zlepšenie priniesla len sezóna 1928/29, keď sa Manchester prepracoval na dvanástu priečku. Joe Spence stále premieňal šance so železnou pravidelnosťou, no ani on nebol schopný zastaviť pomalý úpadok mužstva.






1930-1939
Úpadok, ktorý sa začal v dvadsiatych rokoch pokračoval aj na začiatku tretej dekády dvadsiateho storočia. Sezónu 1929/30 ukončil klub na 17 priečke, čo sa stretlo s nevôľou fanúšikov. Ich obavy sa naplnili už v nasledujúcom ročníku, keď United zaznamenali svoj najhorší štart do sezóny šnúrou dvanástich prehier v rade. Tucet porážok zahrňoval aj zahanbujúce prehry na Old Trafforde 0 – 6 s Huddersfield Townom a v nasledujúcom zápase 4 – 7 s Newcastlom United. Prvé body do tabuľky si tím Herberta Barmletta pripísal až v novembri po domácom víťazstve 2 – 0 nad Birmingham City. V sezóne 1930/31 nakoniec prehrali United 27 zo 42 ligových zápasov, pričom súperi prekonali bránkárov MU celkom 115 krát. Vypadnutie viedlo k odvolaniu Bamletta, a ten bol nahradený sekretárom Walterom Crickmerom. Avšak táto zmena neviedla k okamžitému zlepšeniu pretože do ďalšieho ročníka, už v Druhej divízii, vstúpil klub dvoma prehrami. Trpezlivosť fanúšikov bola veľmi tvrdo testovaná, a veľa z nich to nevydržalo – iba 3 507 si ich prišlo pozrieť otvárací zápas sezóny. Ako sezóna pokračovala, situácia sa vyostrila. V decembri už neexistovali žiadne prostriedky na vyplácanie miezd futbalistov. Bankrot sa stal reálnou hrozbou. Záchrancom klubu sa nakoniec stal James Gibson, výrobca armádnych uniforiem. Do klubu investoval celkovo 30 000 libier, vyplatil meškajúce výplaty hráčov a tak stabilizoval podmienky v klube. Za manažéra vymenoval Scotta Duncana, ktorý dostal voľnú ruku pri nakladaní s peniazmi. Avšak Duncanovo neprofesionálne vedenie doviedlo v sezóne 1933/34 klub až k hrozbe vypadnutia až do tretej divízie. Táto hrozba visela nad klubom v jeho histórii po prvý raz. Záchrana v druhej najvyššej súťaži bola zaistená až v poslednom kole, keď v zápase s Millwallom po góloch Toma Manleyho a Jacka Capea vyhral United 2 – 0, a takto poslal do tretej divízie práve družstvo z Millwallu. V tom istom týždni vyhralo Manchester City FA Cup, pričom farby City hájil aj muž menom Matt Busby. Ročník 1934/35 ukončil United na piatom mieste, o rok neskôr už získal klub svoju prvú trofej v tomto desaťročí. Neporazení počas posledných 19 ligových zápasov, United získal trofej za víťazstvo v druhej divízii po víťazstve 3 – 2 nad Bury na Gigg Lane po góloch Toma Manleyho a Jacka Capea. Koncosezónna forma v druhej divízii naznačovala, že by sa družstvu mohlo dariť aj v najvyššej súťaži, no v čase Vianoc mal tím na svojom konte iba štyri víťazstvá včetne jedného odohraného v prvý sviatok vianočný! Iba desať víťazstiev počas celej sezóny znamenalo zostup, zaťiaľ čo mestský rival City sa stali ligovým šampiónom. Členom zostupujúceho tímu bol aj Walter Winterbottom, ktorému bol neskôr udelený rytiersky titul po 16 ročnom vedení anglickej reprezentácie. Vzostupy a pády pokračovali aj v ďalšej sezóne keď United z druhého miesta, za Aston Villou, opäť postúpil do najvyššej súťaže. Avšak takýmito nestabilnými výkonmi si Scott Duncan veľký kredit nezískal, a tak v novembri 1937 opustil Old Trafford a stal sa manažérov Ipswich Town. Voľné miesto po Duncanovi obsadil Walter Crickmer. Najsvetlejším momentom počas obdobia manažovania Duncana a Crickmera v tejto sezóne bolo objavenie Johnyho Careyho, ktorý neskôr utkvel v pamäti fanúšikov ako jeden z najlepších čistokrvných obrancov v histórii futbalu. V 32 zápasoch v sezóne 1938/39 sa Johnymu podarilo šesť krát prekonať súperových brankárov a aj takto pomohol tímu v udržaní sa v najvyššej súťaži. Tím sa umiestil na 14 priečke, kým miestny rival City sa v lige neudržal a zostúpil! No na veľké oslavy nakoniec nebol čas, pretože už v septembri 1939 vypukla Druhá svetová vojna, a tak sa Futbalová liga opäť na niekoľko rokov prerušila


1940-1949
Vypuknutie 2. svetovej vojny zatlačilo futbal v rokoch 1939-1946 do úplného úzadia ľudského vedomia. No aj napriek absencii ligového futbalu, bol Old Trafford stále centrom pozornosti. 11. marca 1941 bol štadión počas nemeckej leteckej invázie zbombardovaný. Útok zničil hlavnú plochu, šatne a kancelárie. Bol to zničujúci útok, no už o niekoľko rokov zavládol na slávnej starej pôde opäť optimizmus. Ten prišiel s mužom, ktorého meno je Matt Busby, ktorý sa dokázal stať pravdepodobne najdôležitejšou osobou v histórii Manchestru United. Busby, bývalý hráč Manchestru City a Liverpoolu, slúžil v 9. batalióne Kráľovského liverpoolského regimentu. Tam sa naplno ukázali jeho vodcovské schopnosti, ktoré si nemohli v United nevšimnúť. Busby prišiel do United v roku 1945, kde podpísal 5-ročný kontrakt. Ani on sám asi nevedel, že bude klub viesť ešte štvrť storočia. Busby nestrácal žiadny čas, bez ostychov poprehadzoval pozície niekoľkých kľúčových hráčov. Taktiež založil “Slávnu päťku”, keď dal dokopy päť útočníkov. Boli to Jimmy Delaney, Stan Pearson, Jack Rowley, Charlie Mitten a Johnny Morris. Paradoxne, asi najdôležitejší podpis, ktorý Busby získal, bol na pozícii svojho asistenta. Bol to Jimmy Murphy, ktorého stretol Matt počas vojny a identifikoval v ňom svoju perfektnú pravú ruku. Vytvorili partnerstvo, ktoré malo doviesť United do silnej pozície v svetovom futbale. Prvý krok, ktorý Busby a Murphy na ceste za slávou museli urobiť, bolo postaviť tím, ktorý by bol schopný bojovať v domácich súťažiach. Podarilo sa im skoro už na prvý pokus, keď v prvej sezóne po druhej svetovej vojne, 1946-47, obsadili druhé miesto za Liverpoolom. Bolo to najvyššie umiestnenie klubu za posledných 36 rokov a extra dôvod na optimizmus dával aj fakt, že v tom isto roku vyhrala Rezerva svoju (Centrálnu) ligovú súťaž. Busbyho mix mladých miestnych chlapcov a integrovaných hráčov získal významnú trofej hneď v ďalšej sezóne. Vo finále FA Cupu roku 1948, porazili Blackpool Stanleyho Matthewsa, Stana Mortensena and Harryho Johnstona. Bolo to opäť po 39 rokoch, čo United naposledy získali túto trofej v roku 1909. Víťazstvo v FA Cupu bolo taktiež prvou významnou trofejou, ktorú United získal po roku 1911, keď vyhral ligovú súťaž. A práve to sa stalo pre Busbyho cieľom číslo jedna, opätovne získať trofej v lige. Počas piatich sezón povojnového obdobia, skončil United na druhom mieste štyrikrát a raz bol štvrtý (1949/50). Vzrušenie z možnosti opäť bojovať o pocty najvyššie malo aj odozvu u fanúšikov. Tí sa doslova začali valiť späť. Viac ako jeden milión ich prešlo turniketmi v sezóne 1948/49, čím vytiahli klub z dlhov. Samozrejme, títo fanúšikovia by nemali dlho čakať na odmenenie cenou, po ktorej tak všetci túžili…






1950-1959
Ak platí, že všetko dobré má svoj koniec, potom to s určitosťou môžeme povedať o Busbyho prvej povojnovej dobe na úsvite 50-tych rokov 20. storočia. Nezhody v kabíne viedli k rozpadu tímu, ktorý v roku 1948 vyhral FA Cup. Johnny Morris odišiel do Derby County a Charlie Mitten poskytol svoje kúzla na krídle Kolumbii. Niektorí fanúšikovia United sa báli straty hviezdnych hráčov takého kalibru, no tí čo verili Busbymu, boli skoro odmenení. Veľký Busbyho plán bol podporovať mladíkov, ktorých zverboval a vychovával na konci 40-tych rokov. Jackie Blanchflower a Roger Byrne boli prví, ktorí sa objavili a dostali pomenovanie od novinárov “Babes”. Počas ich debutu v sezóne 1951/52 vyhral United ligu prvý krát od roku 1911. Byrne, vtedy 21, hral veľkú úlohu v úspešnom ťažení. V sezóne nastúpil v 24 zápasoch, vrátane posledných šiestich, ktoré odohral na pravom krídle a zaznamenal v nich sedem gólov. Potom sa vrátil na svoj tradičný post ľavého obrancu. Od februára 1954 sa stal na štyri roky kapitánom mužstva. V sezónach 1955/56 a 1956/57 dvíhal Byrne, ako kapitán mladého tímu, nad hlavu opäť trofej za víťazstvo v domácej súťaži. Okrem neho v tíme pravidelne nastupovalo niekoľko produktov Busbyho mládežníckej akadémie. Eddie Colman, Mark Jones a David Pegg využili aj svoje skúsenosti s mládežníckym FA Cupom, ktorý United vyhral 5-krát v rade od jeho založenia v 1953. Napriek tomu, nie všetky mladé talenty boli z domácej liahne. Manažér United bol šťastný, že mohol vhupnúť na transferovú burzu v marci 1953. Za 29 000 libier získal Tommyho Taylora, vyhláseného útočníka z Barnsley. Ukázal sa ako skvelá posila, keďže góly neprestal dávať ani v United a anglickej reprezantácii. Ďalší veľký transfer privial do Manchestru Harryho Gregga z Doncaster Rovers. Suma 23 000 libier sa stala toho času svetovým rekordom za brankára. No boli to dobre použité peniaze, keďže Gregg sa okamžite stal jednotkou v United a pravidelne reprezentoval aj Severné Írsko. Ďalší mladý muž, ktorý exceloval vo svojom klube a aj krajine, bol Duncan Edwards. Silný, talentovaný, atleticky dobre pripravený, to bol mladík z Dudley, ktorého debut v prvom mužstve United nemohol Busby dlho odkladať. V apríli 1953 sa stal najmladším hráčom, ktorý kedy nastúpil v prvej divízii. Mal vtedy 16 rokov a 185 dní. Jeden zápas, ktorý ukončil novú éru Busby Babes, bol iný, výnimočný. Bol to zápas proti Arsenalu na Highbury 1.februára 1958. Pred hľadiskom, v ktorom bolo 63.578 ľudí, porazili the Reds the Gunners v deväťgólovom thrilleri 5-4. Góly zaznamenali Edwards, Taylor (2), Bobby Charlton a Dennis Viollet. Čo je na tom najsmutnejšie, zápas, ktorý bol ich hádam najlepším zápasom na anglickej pôde, bol posledným zápasom vtedajšieho kádra Manchestru United. Z Highbury Babes odleteli do Európy, kde sa v druhom pokračovaní zápasu EPM stretli s Červenou hviezdou Belehrad. Opäť vyhrali 5-4, tentoraz celkovým skóre. No cestou domov ich oslavy prerušila tragédia. 6.februára 1958 si na letisku v Mníchove doplnilo lietadlo palivo. No po následnom vzlietnutí na stroj zrútil na zem. Pri tejto tragédii zahynulo 22 ľudí, vrátane siedmych hráčov – Byrne, Colman, Jones, Pegg, Taylor, Geoff Bent a Liam Whelan. Duncan Edwards podľahol zraneniam po 15 dňoch v nemeckej nemocnici. Stal sa tak ôsmym hráčom, ktorý prišiel o život. Klub, mesto Manchester a anglický futbal následne zahalilo dlhé obdobie smútku a vyzeralo to byť nepredstaviteľným, že sa United ešte niekedy vôbec spamätá z tejto desivej katastrofy. Ale Matt Busby sa za pomoci doktor dostal zo svojich šrámov a tým pádom sa vrátil United späť aj ako tím. Spoločne s asistentom Jimmym Murphym dostali mužstvo do filáne FA Cupu v máji 1958. Vo Wembley prehrali s Boltonom Wanderers, 12 mesiacov potom, čo prehrali vo finále s Aston Villou. V nasledujúcej sezóne obsadili the Reds v domácej súťaži druhé miesto. No odvtedy bolo mužstvo opäť v prechodnej fáze a Matt Busby začal budovať ďalší skvelý tím pre nasledujúcu skvelú dekádu.






1960-1969
Po vybudovaní jedného z najlepších tímov aké kedy Anglicko videlo, Matt Busby musel na začiatku novej dekády začať úplne odznova. Mníchovská tragédia obrala jeho, ako aj futbal, o niektorých z najlepších futbalistov vtedajšej éry. No veľký manažér nebol nikdy schopný sedieť dlhodobo nečinne. Len čo sa dostal zo svojich vlastných zranení, začal húževnato pracovať na vybudovaní nového svetového tímu. Dennis Violet bol jedným z vedúcich postáv v tomto tíme. V ročníku 1959/1960 účastník Mníchovskej tragédie prekonal rekord Jacka Rowleyho, keď v jednej sezóne zaznamenal v lige 32 gólov. Dohromady tím skóroval celkovo 102 krát, no veľa gólov aj inkasoval (80), a tak to v konečnom účtovaní nestačilo na lepšie ako siedme miesto. Violet nebol jediným hráčom ktorý prežil pád lietadla v Mníchove a dočkal sa bohatej kariéry na Old Trafforde. Inými boli Bill Foulkes a Bobby Charlton, ktorý sa cez dorast United dostal až do prvého tímu a neskôr aj do reprezentácie. V oboch farbách dokázal zaznamenať rekordný počet gólov. Nobby Stiles nasledoval jeho príklad, keď sa od mládežníkov dostal až do prvého tímu, zaťiaľ čo Denis Law prišiel priamejším spôsobom. Po rekordnej sume 115 000 libier prestúpil z Turína. Forma klubu bola na začiatku dekády premenlivá. Bolo to obdobie hľadania optimálnej zostavy. No čoskoro sa všetko dalo dohromady a v sezóne 1962/63 sa tím prepracoval až do Wembley – na finále FA Cupu. Novozostavené mužstvo Matta Busbyho porazilo Leicester City 3 – 1, keď 2 góly strelil David Herd a jeden Denis Law. V nasledujúcej sezóne staval tím na úspechoch z tej predošlej a bojoval o trofej anglického ligového šampióna. United obsadil druhú priečku, iba štyri body za víťazným Liverpoolom, s ktorým sme prehrali doma i vonku. Táto sezóna sa stala významnou aj z dôvodu podpisu zmluvy a debutu Georga Besta, mladého muža z Belfastu, ktorý sa neskôr stal prvou futbalovou superhviezdou. Best bol najlepší aj podľa mena, no i od prírody. Jeho neuveriteľné schopnosti, rýchlosť a kontrola vedenia lopty spôsobovali bezmocnosť u protihráčov. Tým sa stal veľmi rýchlo populárny u mužskej časti publika, zatiaľ čo tú nežnejšiu si získal svojim výzorom filmovej hviezdy. V ročníku 1964/65 sa tím vďaka hviezdnemu triu Best, Law a Charlton dostal do závratných výšok. Vyhrali pohár Anglického ligového šampióna, keď prevýšili Leeds len vyšším počtom nastrieľaných gólov, a dosiahli semifinále Európskeho pohára veľtržných miest i FA Cupu. Law nasádzal súperovým brankárom nespočetné množstvo gólov a stal sa Európskym futbalistom roka. Tituly vyhrávajúci tím sa už zdal byť hotovou vecou, no o rok neskôr tím ubral nohu z plynového pedálu a neobhájil ligový titul, keď majstrom sa stal opäť Liverpool a United ukončil sezónu až na štvrtom mieste. Družstvu ku koncu sezóny došiel dych potom, čo vypadol aj v semifinále v oboch pohárových súťažiach, v FA Cupe a Európskom pohári. Najväčším pohárovým výsledkom bolo víťazstvo 5 – 1 na pôde Benfiky Lisabon v štvrťfinále Európskeho pohára, kde sa vo hviezdnej forme predstavil hlavne George Best. V ročníku 1966/67 boli United opäť korunovaní za anglického ligového šampióna, pričom Law zaznamenal 23 gólov v 36 zápasoch. Tento ligový úspech zabezpečil pre klub ďalšiu sezónu kvalitného Európskeho futbalu pre nasledujúci ročník. Hibernians, FK Sarajevo, Gornik Zabrze a Real Madrid boli vyradení na ceste the Reds až do finále Európskeho pohára vo Wembley. Vo finále podala Benfika veľmi bojovný výkon. Jaime Graca vyrovnal stav po otváracom góle Bobbyho Chartona hlavou, a tak dostal zápas do predĺženia. V skutočnosti, Benfika mohla zápas aj v riadnom hracom čase vyhrať nebyť vynikajúceho zákroku brankára Alexa Stepneyho pri šanci Eusébia. Best, Brian Kidd a Charlton kraľovali predĺženiu keď každý z nich raz zaskóroval a tak United nakoniec rozstrieľal portugalského šampióna 4 – 1. Pohár Európskych majstrov smeroval po prvý krát na Old Trafford. Iba 10 rokov po tom, čo Sir Matt prišiel o svoj Dream Team pri leteckom nešťastí, dokázal nemožné. Nedlho nato, bo uvedený do rytierského rádu. Avšak ďalšia sezóna futbalistom United nevyšla podľa ich predstáv. Európsky víťazi ukončili anglickú ligu len na jedenástom mieste, v FA Cupe vypadli v šiestom kole a v Európskom pohári v semifinále. Takisto prehrali aj vo finále Majstrovstiev Sveta klubov s tímom Estudiante 1 – 2 v celkovom súčte. No aj napriek poklesu formy na konci dekády, fanúšikovia United museli byť s desaťročnicou spokojní. Po všetkých tých úspechoch, ktoré s tímom dosiahol, bolo po oznámení Sira Matta Busbyho, že odchádza z pozície hlavného manažéra len veľmi málo fanúšikov ktorí takúto správu privítali.






1970-1979
S pomaly blednúcimi spomienkami na triumf v európskom pohári, pozornosť klubu sa obrátila na voľný manažérsky post. Sir Matt Busby doviedol klub k najvyšším métam len desať rokov po strate polovice zo svojho tímu, a takmer aj vlastného života. No teraz už odišiel do dôchodku a nahradiť ho sa ukázalo ako veľký problém. Prvé riešenie smerovalo dovnútra klubu a za manažéra bol vymenovaný bývalý tréner Busbyho a hráč United Wilf McGuiness. Povedať, že mal po Busbym fakt neľahkú úlohu je určite nespochybniteľné tvrdenie. Kombinácia starnúcich hráčov a nedostatok celkovej kontroly nad dianím v klube spôsobila, že McGuiness mal pod drobnohľadom Sira Matta s vedením klubu ťažkosti. Umiestnenie hráčov ako Denis Law a Shay Brennan na transfer listinu situácii určite neprospelo. Tak ako aj pokračujúce škandály Georga Besta mimo ihriska. A tak sa McGuiness na stoličke manažéra dlho neohrial. 25. decembra 1970 bol zbavený funkcie a Sir Matt bol vymenovaný za dočasného kormidelníka zatiaľ čo vedeniu klubu hľadalo adekvátneho nasledovníka. Frank O´Farrell bol ďalším, ktorý sa pokúsil o nemožné, keď v júni 1971 opustil Leicester City a prešiel k Devils. Napriek sľubnému začiatku do sezóny 1971/72, neviedlo sa Írovi o nič lepšie ako McGuinessovi. Prehra 5-0 s Crystal Palace 16. decembra 1972 znamenala koniec jeho pôsobenia v Manchestri. Ačkoľvek pôsobenie O´Farrella bolo krátke, zanechal po sebe stopy aj do budúcna, keď podpísal zmluvu s Martinom Buchanom za rekordných 125 000 libier. Bývalý kapitán Aberdeenu sa neskôr stal kľúčovou postavou tímu O´Farrellovho nasledovníka, Tommyho Dohertyho, ktorý nastúpil do funkcie na Vianoce 1972. Docovou prvou výzvou bolo udržať tím vo forme počas postupného nahradzovania legiend zo šesťdesiatych rokov. Sir Bobby Charlton oznámil koniec kariéry po ukončení sezóny, George Best stále viac zapĺňal stránky bulvárnych časopisov a Denis Law už mal svoj vrchol za sebou. Law sa v skutočnosti v júly 1973 dostal na transfer listinu ako voľný hráč, čo neskôr Dochertyho veľmi mrzelo. Útočník prestúpil do konkurenčného Manchester City a v apríli 1974 zaznamenal gól v derby zápase na Old Trafforde, po ktorom United zostúpili do druhej divízie. Niektorí z predchodcov Dochertyho to museli brať ako krivdu, že aj po tom, čo United zostúpili, ostal na svojom poste. Na jeho obranu však treba povedať, že United sa spamätali veľmi skoro. Druhú divíziu ihneď vyhrali, o čo sa zaslúžil hlavne najlepší strelec súťaže so 17 gólmi, Stuart „Pancho“ Pearson. Autorom postupového gólu bol Lou Macari, 5. apríla 1975 v zápase v Southamptone. United potom dosiahli dve účasti vo finále FA Cupu v rade. V roku 1976 síce prehrali so Southamptonom, no o rok neskôr si všetko vynahradili po víťazstve 2 – 1 nad Liverpoolom. Docovi muži takto prekazili plány Liverpoolu o získaní Treble – klub z Merseyside vyhral Anglickú ligu a takisto aj Európsky pohár majstrov. Avšak radosť z tohto víťazstva pre Doca nemala mať dlhé trvanie. Iba o 44 dní neskôr, po zverejnení jeho vzťahu s milenkou Mary, manželkou klubového psychoterapeuta Laurieho Browna bol z funkcie manažéra odvolaný. Doca nahradil manažér QPR Dave Sexton, a aj keď počas prvých dvoch sezón nedoviedol klub v lige k lepšiemu ako desiatemu miestu, v roku 1979 opäť priviedol mužstvo do Wembley. Nanešťastie tam The Reds prehrali s Arzenalom 2 – 3, v jednom s najpamätnejších vyvrcholení finále FA Cupu. Góly Gordona McQueena a Sammyho McIlroya počas posledných piatich minút riadneho hracieho času znamenali vyrovnanie na 2 – 2, no Alan Sunderland pochoval nádeje United ihneď na začiatku predĺženia. Týchto niekoľko frenetických minút vo Wembley charakterizovali United sedemdesiatych rokov, dramatickú dekádu, kde veľké víťazstvá ale i hlboké pády neboli nikdy od seba ďaleko vzdialené. Ako sa však blížila ďalšia dekáda, množili sa hlasy volajúce po väčšej stabilite.






1980-1989
Úvod do nového desaťročia Manchestru nevyšiel. V januári ich Tottenham vyradil z FA Cupu v ich prvom zápase v súťaži. Na začiatku marca bolo družstvo Davea Sextona potupené aj po prehre v Ipswitch Town 0 – 6 v lige. Avšak Sexton a jeho tím odmietali podľahnúť pesimistickým náladám, ktoré sa možno vznášali nad ich hlavami, a namiesto toho po víťazstvách v ôsmich z posledných desiatich ligových zápasov ukončili sezónu na druhom mieste, iba dva body za víťazným Liverpoolom. United vyprodukovali vynikajúci finiš aj v nasledujúcej sezóne, 1980/81, keď vyhrali posledných sedem ligových zápasov v rade. Tento krát to však stačilo len na celkovú ôsmu priečku v tabuľke, pozíciu, ktorú vedeniu klubu nemohlo tolerovať. Sexton bol odvolaný 30. apríla 1981. Po štyroch sezónach strávených v horúcom kresle. Nasledovník Sextona, Ron Atkinson, si do klubu priniesol asistenta Micka Browna a trénera mládeže Erica Harrisona. V skutočnosti však fanúšikov najviac zaujímali hráčske posily. Čiastkou 1,5 mil libier vytvoril nový rekord na Britskom prestupovom hráčskom trhu keď zo svojho bývalého klubu West Bromwich Albion na Old Trafford doviedol Bryana Robsona, a po približne tretinovej čiastke z tejto sumy aj druhého ex-hráča Albionu, Remiho Mosesa. Nové posily vynikajúco doplnili stred poľa kde operoval Ray Wilkins, veľká Anglická hviezda a tvorca hry. Ale tímu ešte stále niečo chýbalo. United potrebovali hráča kvalít Iana Rusha z Liverpoolu, ktorý opäť vyhral ligu v rokoch 1982, 1983 a 1984. Atkinsonovi chlapci neboli v tomto období nikdy ďaleko, končili na treťom či štvrtom mieste. Ale nadvládu Liverpoolu vážne neohrozili. Domáce pohárové súťaže sa tak stali najlepšou šancou pre zisk striebra a v roku 1983 sa United dostali do Wembley v oboch súťažiach. Liverpool porazil United 2 – 1 po predĺžení v Milk (Ligovom) Pohári, zatiaľ čo súperom vo finále FA Cupu sa stal podceňovaný Brighton and Hove Albion. The Reds “Veľkého Rona” boli považovaní za veľkého favorita, no namiesto toho sa Brighton ukázal byť veľmi tvrdým orieškom, a po výbušnom priebehu sa finálový zápas skončil 2 – 2. V skutočnosti, outsider by iste vyhral pohár, nebyť zázračného zákroku brankára United Garyho Baileyho pri strele Gordona Smitha v poslednej minúte predĺženia. O päť dní sa za prítomnosti televíznych kamier celé Anglicko tešilo na opakovaný zápas, no tentoraz už Brighton nestačil na United a ten ho prevalcoval 4 – 0 gólmi Robsona (2), Arnolda Muhrena a Normana Whitesidea. Whitesidov zvyk vyhecovať sa pri dôležitých zápasoch nebol nikdy nadšenejšie prijatý ako v roku 1985, keď zaznamenal jediný gól finálového zápasu FA Cupu proti Evertonu. United boli vtedy na ihrisku už bez vylúčeného Kevina Morana, ktorý počas osemdesiatych rokov tvoril vynikajúcu defenzívnu dvojicu s Paulom McGrathom. Bol to Atkinsonov druhý úspech v pohári Anglickej Asociácie počas troch sezón, no o 18 mesiacov neskôr sa stal štvrtým manažérom United v rade, ktorí boli odvolaní z funkcie pre ich neschopnosť prerušiť nadvládu klubu z Merseyside v ligovej súťaži. Dokonca ani 10 víťazstiev v rade na začiatku sezóny 1985/86 nedoviedlo klub k zisku majstrovského titulu. V novembri 1986 sa vedenie klubu konečne rozhodlo angažovať odskúšaného vodcu. Ako manažér Aberdeenu, Alex Ferguson dosiahol všetky ciele, ktoré sa v Škótsku dajú dosiahnuť. A to ešte nespomíname víťazstvo v Pohári Víťazov Pohárov, kde jeho tím, aj napriek všetkým predpovediam porazil slávny Real Madrid! Fergie mal úplne jasne talent a skúsenosti pre takéto miesto, no takisto potreboval aj čas na obrat v tíme United. Vedenie klubu ostalo pokojné aj po sezónach 1986/87 a 1988/89, kedy The Reds ukončili v tabuľke na jedenástom mieste. A nakoniec, v ročníku 1987/88 sa dostavili prvé náznaky zlepšenia, keď United ukončili ligu na druhom mieste ihneď za Liverpoolom, pričom z posledných desiatich zápasov vyhrali osem a dva remizovali. Prísľuby tejto sezóny ako aj niektoré z nákupov sa už čoskoro preukázali ako hodnoverné.


1990-1999
Na úsvite 90-tych rokov začal Alex Ferguson zbierať prvé trofeje ako manažér Manchestru United, a Liverpool získal s prestarnutým tímom posledný titul v lige. Na vrchole sa to začalo meniť… Fergieho prvý FA Cup, ktorý získal až po opakovanom zápase proti Crystal Palace, vyzeral ako ojedinelý úspech, a bola to pravdepodobne jedna z možností, ktorá mu zachránila miesto po ďalšej neúspešnej sezóne v lige. No o deväť rokov neskôr to vyzerá tak, že víťazný gól Lee Martina proti Palace odistil rozbušku nepredvídateľného úspechu. Víťazstvom v FA Cupe v roku 1990 sa United opäť dostali po piatich rokoch do európskych súťaží. Bez väčších problémov sa tak v Pohári víťazov pohára dostal United do finále, kde mu v Rotterdame čelila FC Barcelona, bývalý klub útočníka United Marka Hughesa. Práve dva Hughesove góly rozhodli o víťazstve 2-1 na Fergieho radosť v máji 1991, 23 rokov po predchádzajúcom triumfe United v Európe. Ďalšie dlhé čakanie, tentoraz na stále unikajúcu domácu ligu, sa skoro skončilo v apríli 1992. Toho času už Fergie získal svoju tretiu trofej, keď spolu s The Reds vyhrali v marci Ligový pohár. V lige United súperil s Leedsom. Liverpool už do boja o titul neprehovoril, no podarilo sa mu zmariť šancu United na prvý titul po dlhých rokoch, keď ich na Anfield Road porazil 2-0. Titul zo sezóny 1991/1992 sa bude skôr spomínať ako ten, ktorý Manchester stratil, než ako ten ktorý Leeds získal. Leeds sa po všetkom nakoniec neukázal ako najlepšia futbalová sila v 90-tych rokoch a ich kvalita sa ešte zredukovala, potom ako dovolili jednému z ich najlepších hráčov posilniť v decembri 1992 Manchester United. Príchodom Erica Cantonu na Old Trafford, klub z Yorkeshire prakticky odhodil kľúče od úspechu v domácej súťaži. Práve tento Francúz priniesol ten malý kúsok kúzla, ktorý United chýbal. Okamžite sa presadil a pomohol Reds získať ich prvý titul po 26 rokoch. V nasledujúcej sezóne 1993/94 získal tím historické Double (víťazstvo v lige aj FA Cupe), Cantona dostal dres s číslom sedem, ktorý predtým nosil dlhú dobu Bryan Robson. Medzitým číslo jeden pripadlo Petrovi Schmeichelovi, nespochybniteľne najlepšiemu brankárovi, aký kedy na Old Trafforde bol. Cantonova 8 mesačná absencia od januára 1995, za potýčku s fanúšikom Crystal Palace, sa ukázala ako kľúčová v snahe obhájiť Double. United prehrali boj o titul s Blackburnom, Rovers získali o jeden bod viac. Následne prehrali o gól aj finále FA Cupu s Evertonom. Na nálade ani nepridalo zranenie, ktoré vo Wembley utrpel Steve Bruce, statočný kapitán a defenzívna skala na počiatku 90-tych rokov. Bruce zmeškal aj finále v nasledujúcom roku, na konci sezóny 1995/96, no tentoraz bol výsledok značne odlišný. Liverpool sa chcel postaviť medzi United a prvý v histórii „Double-Double“, a tak chceli nerozhodný výsledok dotiahnuť do predĺženia. No v 86. minúte vystrelil Eric Cantona a utešenou strelou zaistil United víťazstvo. Francúzsky kapitán bol počas celej sezóny inšpiráciou pre talentovaných mladých hráčov v tíme, vrátane Davida Beckhama a Garyho Nevilla. V máji 1997 Cantona pomohol klubu k štvrtému titulu v Premier League tejto dekáde. No bol to jeho posledný, keďže sa prekvapujúco rozhodol neskôr v tom istom mesiaci zavesiť kopačky na klinec. Šokové vlny Ericovho rozhodnutia sa zdá trvali po celý rok. V sezóne 1997/98 ostali the Reds bez trofeje a Arsenal vyhral Double. Znovu, zranenia kľúčových hráčov, špeciálne Ryana Giggsa a Roya Keana, boli typické pre pokles United. Vplyv aký mohol mať na výsledky Ryan Giggs nebol nikdy viac evidentný, ako po opakovanom zápase semifinále FA Cupu v sezóne 1997/98. Ryan Giggs vtedy strelil pravdepodobne gól dekády. Samostatným prienikom cez celé ihrisko a bezchybným zakončením nechal obrancov Arsenalu v nemom úžase, ktorí museli ešte dlhú dobu po góle lapať po dychu. To zabezpečilo United miesto v piatom finále FA Cupu v dekáde a tentoraz ho vyhrali. Porazili Newcastle 2-0, keď sa o góly postarali Paul Scholes a striedajúci Teddy Sheringham. Tento výsledok zabezpečil United tretí Double, šesť dní potom, čo gól Andyho Colea na Old Trafforde proti Tottenhamu zaklincoval víťazstvo v Premier League. No to ešte stále nebolo všetko v nezabudnuteľnom ťažení. Po epochálnom semifinále Ligy Majstrov proti Juventusu, keď Roy Keane hlavičkou inšpiroval mužstvo k bojovnosti a zvratu stavu 0-2 v druhom zápase. Tým sa United dostali do ešte epochálnejšieho finále v Barcelone proti Bayernu Mníchov. Snahy United vyhrať LM po prvý krát od roku 1968 dostali vážnu trhlinu už v 6. minúte zápasu, keď Mario Basler poslal Bayern do vedenia a následne sa bránili typickým nemeckým odporom. No potom, v nadstavenom čase predviedli the Reds jeden z najúchvatnejších zvratov v športových dejinách. Sheringham vyrovnal a o chvíľu neskôr jeho kolega, takisto striedajúci, Ole Gunnar Solskajer strelil víťazný gól na 2-1. United získali Treble, ich manažér Alex Ferguson bol následne pasovaný šľachtickým titulom a fanúšikovia po celom svete prežívali neuveriteľné chvíle. Treble sa neskôr premenoval na Quadruple, keď zverenci Sira Alexa Fergusona odcestovali do Tokya na Interkontinentálny pohár. Roy Keane svojim gólom do siete Palmeirasu z Brazílie korunoval United titulom kráľa svetových klubov. Oficiálne sa tak na konci milénia stal najväčší klub na svete zároveň aj najlepším.


2000-2009
Manchester United odštartoval novú dekádu, storočie a milénium v typickej novátorskej móde. Zúčastnili sa na novom turnaji – Svetovom šampionáte klubov v Brazílii, no tým pádom sa nemohli zúčastniť na obhajobe víťazstva v FA Cupe. Januárová expedícia do Južnej Ameriky nepriniesla žiadne trofeje, poraziť brazílske kluby na ich vlastnom piesočku a v odlišných klimatických podmienkach, to bolo priveľa. No Reds aspoň mohli hodnotne zrelaxovať na brazílskom slniečku a vrátiť sa do bojov v domácej súťaži v dobrej kondícii. Nakoniec získali svoj šiesty titul už v apríli a to ešte stále bez presvedčivej náhrady za Petra Schmeichela. Niekoľko brankárov, vrátane Marka Bosnicha, sa snažilo adaptovať na voľné miesto, no nikomu sa to v sezóne 1999/2000 nepodarilo. Takže nebolo vôbec prekvapujúce, keď v júli 2000 posilnil United Fabien Barthez. Majster sveta si aktuálne pridal do svojej zbierky aj titul majstra Európy. Excentrický no brilantný francúzsky brankár pomohol United vyhrať ich tretí titul v rade, písala sa sezóna 2000/01. To sa podarilo len malému počtu klubov v Anglicku. Naposledy sa to podarilo Liverpoolu v rokoch 1982, 1983 a 1984, no získali ich s dvoma manažérmi – Bob Paisley a Joe Fagan. Sir Alex Ferguson sa tak stal prvým manažérom v anglickom futbale, ktorý dosiahol hattrick. Následne Fergie oznámil, že po sezóne 2001/02 končí s prácou manažéra. Medzitým Steve McLaren, Alexova pravá ruka, oznámil, že s okamžitou platnosťou odchádza do Middlesbrough, kde na manažérskom poste nahradí Bryana Robsona. Ferguson zaplnil medzeru po McLarenovi angažovaní ex-hráčov United Jima Ryana a Mika Phelana na miesto asistenta manažéra, respektíve trénera prvého mužstva. No potom sa uskutočnil prekvapujúci transfer, keď musel klub opustiť Jaap Stam. Tento odchod každého prekvapil, vrátane samotného hráča. Ako náhrada prišiel zadarmo Barthezov spoluhráč a tiež majster sveta Laurent Blanc, ktorý mal vytvoriť nové partnerstvo s Wesom Brownom, Gary Nevillom či Ronny Johnsenom. Veľa ľudí si myslelo, že Blanc bude posledným hráčom, ktorého získal Fergie ako manažér United., zvlášť po príchode drahých akvizícií ako Ruud Van Nistelrooy či Juan Sebastian Veron. No Sir Alex ešte v januári 2002 priviedol uruguajského útočníka Diega Forlána z Independiente. Bolo ťažké nájsť miesto , kde by Forlán zapadol, vzaté do úvahy, že Ruud Van Nistelrooy práve stanovil v lige nový rekord, keď skóroval v ôsmich po sebe nasledujúcich zápasoch. United ich všetky vyhrali a tak sa opäť vrátili do boja o titul, keď už dovtedy prehrali dosť zápasov. (6 na začiatku decembra), čo nebývalo v ostatných rokoch zvykom. United nakoniec v sezóne skončili na 3 mieste zo ziskom 77 bodov, na čele vtedy ostal Arsenal, druhý skončil rival z FC Liverpool. V Lige majstrov United vypadol v semifinále s Bayernom Leverkusen (doma hral 2:2, vonku 1:1). Manchester United si napravil reputáciu v nasledujúcej sezóne (2002/2003), keď zo ziskom 83 bodov získal ligové prvenstvo k čomu mu dopomohol kanoniér Ruud van Nistelrooy (25 gólov) – stal sa zároveň králom strelcov. Liga majstrov pre United skončila už v štvrťfinále, keď ich vyradil biely balet alias Real Madrid (doma hral United 4:3, v Madride prehral 3:1). Ďalšia sezóna (2003/2004) bola pre diablov katastrofálna, dvojica útočníkov Saha-Nistelrooy síce nastrielala dokopy 40 gólov ale United skončil v lige na 3.mieste a v Lige majstrov ich vyradilo FC Porto už v osemfinále. Slabou útechou bol aspoň zisk FA Cup. United zdolali vo finále Milwall 3:0 (dva góly dal Nistelrooy a jeden Ronaldo) a tiež zisk anglického Superpohára. Na United prišlo hluché obdobie (2004/2005), v lige skončili na 3. mieste a v lige majstrov vypadli v osemfinále s AC Milán, keď s talianmi dvakrát prehrali 1:0. Sezóna 2005/2006 už bola skutočná bieda, liga 2. miesto, v lige majstrov nepostúpili zo skupiny a slabá náplasť útechy bol zisk Ligového pohára. United sa zobudil v nasledúcej sezóne, keď získal prvenstvo v lige, v lige majstrov nestačil na AC Milán až v semfinále, ale začala sa nová éra červených diablov, ktorá vyvrcholila v nasledujúcich sezónach. Sezóna 2007/2008 začala pre diablov úspešne, získali hneď na úvod sezóny anglický Superpohár, v lige skončili na 1. mieste ako minulú sezónu a záver ako z rozprávky, v Moskve vo finále Ligy majstrov zdolali FC Chelsea 2:1 (na pokutové kopy). Sezóna 2008/2009 bola pre United skoro podobná ako minulá – na úvod získali anglický Superpohár, v lige skončili na 1. mieste v troch sezónach po sebe. Získali Ligový pohár, FA Cup vynechali kvôli majstrovstvám Sveta klubov, ktoré ako inak tiež vyhrali. Trhlinu na supersezóne narobila FC Barcelona, ktorá United nedovolila získať v Ríme ušatú trofej dvakrát po sebe a poradila si s diablami 2:0. Tak sa ukončila ďalšia desaťročnica Manchesteru United a musíme poznamenať, že patrila medzi tie najlepšie v histórii klubu.


2010-2019
Manchester United nezačal sezónu 2009/2010 dobre, prehral Anglický Superpohár proti Chelsea na penaltový rozstrel a bohužial v lige nestačili opäť na Chelsea, ktorá vyhrala Premier League len o jeden bod. Chuť si hráči United urobili vo finále Ligového pohára, kde porazili Aston Villu 2:1 o góly sa postarali Wayne Rooney a Michael Owen. Liga majstrov bola pre United smolná, pretože ich vyradil v štvrťfinále Bayern Mníchov.
Sezóna 2010/2011 bola pre United viac menej úspešná. Začalo to výhoru Anglického Superpohára nad Chelsea 3:1 a vyhrali Premier League, v seminfinále FA Cup podľahli rivalovi Manchester City 1:0 ale zahrali si finále Ligy majstrov, kde ale nestačili na úspešnejšiu Barcelonu a prehrali 2:0.
Sezóna 2011/2012 bola smolná. Zaťalo to síce výhrou Anglického Superpohára proti City 3:2 ale ligu United prehrali rozdielom skóre – rival z Manchester City si trofej pre šampióna Premier League vybojoval v poslednom kole, čo sa stalo vôbec prvýkrát v histórii Premier League, že o majstrovi rozhodol rozdiel skóre. Ligový pohár United ukončili v štvrťfinále, kde nestačili na Crystal Palace, prehrali 2:1. FA Cup nebol o nič úspešnejší, 4 kolo a United vonku, prehrali opäť 2:1, tentokrát ale s FC Liverpool. Liga majstrov bola katastrofa, vypadli po základnej skupine a zahrali si Európsku ligu, kde prešli cez Ajax Amsterdam, ale narazili na Athletic Bilbao.
Sezóna 2012/2013, sezóna ktorá vošla do histórie pre fanúšikov United ako posledná sezóna Sira Alexa Fergusona. United vyhrali Premier League 13x (celkovo 20x sa stali anglickým majstrom). V Ligovom pohári vypadli v 4. kole proti Chelsea, keď prehrali 4:5.V FA Cupe opäť potrápila Chelsea a po domácej remíze 2:2, United prehral v opakovanom zápase 1:0. V Lige majstrov United nestačili na Real Madrid. Do pozície trénera bol menovaný David Moyes.
v sezóne 2013/2014 začal výhrou v Anglickom Superpohári proti Wiganu 2:0, FA Cup vypadli proti Swansea City, v Ligovom pohári mali smolu v penaltovom rozstrele proti Sunderlandu v semifinále. V Lige majstrov vystavil United stopku až Bayern Mníchov vo štvrťfinále. A v Premier League United skončili až na 7. mieste, čo znamenalo zmenu trénera. David Moyes nastúpil poslednýkrát ako tréner za Manchester United v zápase proti Evertonu (jeho bývalému klubu), kde United prehrali 2:0. Zvyšné 4 zápasy United viedol ako dočasný tréner Ryan Giggs.
Luis van Gaal sa ujal kormidla Manchesteru United od novej sezóny 2014/2015 a podpísal 3-ročný kontrakt. Sezóna bez zápasov v Európe bola pre United sklamaním a preto vstúpili do novej sezóny s jasným cieľom – vybojovať účasť v Európskych pohároch. Podarilo sa – United skončil v Premier League na 4.mieste a vybojoval si aspoň predkolo Ligy majstrov. Ligový pohár United prehral s Milton Keynes Dons 4:0, v FA Cupe zase nestačili zverenci van Gaala na Arsenal a v 6.kole vypadli po prehre 2:1.
Sezóna 2015/2016 – United vstúpili opäť do Európskych pohárov a vybojovali si účasť v skupine Ligy majstrov keď porazili Club Brugge. Ligový pohár a opäť penaltový rostrel, tentokrát United nestačili na Middlesbrough a vypadli po remíze 0:0, a následných penaltách 3:1. A prišla otázka: Je van Gaal tá správna osoba pre United? United síce vypadol v Lige majstrov, ale aspoň ostali v Európskej lige, kde skoro senzačne vypadli s FC Midtjylland. Nováčik Rashford našťastie van Gaalovi zachránil “stoličku”. No v ďalšom kole Európskej ligy už United nestačili na rivala z FC Liverpool a po prehre 2:0 na Afield road a remíze 1:1 na Old Trafford sa United rozlúčil aj s Európskou ligou.
United síce v závere sezóny vybojovali 12-ty FA CUP pod vedením Louisa van Gaala, ale ani to mu nezachránilo miesto na lavičke Manchesteru United. Vo finále FA CUPu zdolali zverenci van Gaala Crystal Palace 2:1 a to bol posledný zápas pod jeho vedením.
Sezóna 2016/2017 – José “The Special One” Mourinho vstupuje do éry Manchesteru United ako tréner. Prináša nové mená ako Mkhitaryan, Ibrahimovič, Bailly…..